O založení obce Horný Lieskov alebo o pečatiach obce nachádzame len hmlisté náznaky. V knihe s názvom "O zemianskych rodinách v uhorsku" vydanej Ivanom Nágyom v Pešti v roku 1860, tlačenej u Beizela Vazula Kozmu, sa na strane 111 uvádza, že rod Lieskovských je kuriálnym zemianským rodom, ktorý existoval už za kráľa Ľudovíta V, ba ešte skôr a to za Róberta Karola z rodu Anjou, o tom svedčí dokazovací dekrét vyhotovený v roku 1381 "Féria sexta prox. ante Festum S. Jacoby" zo zhromaždenia zemanov Trenčianskej a Nitrianskej župy. Tento dokument vydal v Nitre kráľovský miestodržiteľ Mikuláš de Gara pre Vavrínca z Lieskova (syna Mikuláša). Dokument priznáva jemu a jeho pokoleniu vlastnícke právo na majetnosť v Lieskove delené panovníkom Karolom Róbertom z rodu Anjou. Tento dekrét znel podľa Daniela Szontaga takto:

"Nos Nikolas de Gara... erqa instantiam Laurentii filii Nikolai de Leszkov... exstradamus testimonium quod Vice Gomes, Judices mobilium et Jurati assessores... tecto vivificae crucis signo nobis prasetitas unaniam et concordi testficatione mediante totaliter affirmarunt, qvod predicta possessio Leszkov vocata prefati Laurencii et suorum progenitorum fusset, et eandem suis progenitoribus idcm Dominus Carolus Rex mediantibus literis suis privilegialibus perpetuo tradidiset eto."

Preložené do slovenčiny: "My Mikuláš de gara na predloženie Vavrínca syna Mikuláša Lieskovského z Lieskova, vydávame svedectvo, ktoré miestožupan a sprísahami prísediaci znakom kríža jednohlasne a svorne spoločne potvrdzujú, že horeuvedená osada Lieskov uvedenému Vavríncovi a jeho dedičom bola odovzdaná, čo potvrdil kráľ Karol na večné časy svojimi listinami."

Ktomu treba dodať, že zemanstvo bolo kuriálne - ako pri majetku Lieskovských, keď zeman obdržal za mimoriadne zásluhy od panovníka mimo práv aj majetok dedičný a zemanstvo armalistov, ktorým patril len zemiansky titul bez majetku. Po nejakom čase, keď nový majiteľ alebo niektorý z jeho potomkov zakladal novú hospodársku jednotku, tak tá bola časom ako samostatná politická osada pomenovaná ako Dolný Lieskov. Po Marcibányim boli majiteľmi Dolného Lieskova tieto rodiny: Illesházy, Lippay, Motesický, Sehenk, Szilany, Csorgo, Vecsey, atď. V spomínanej knihe Ivana Nágya sa na strane 112 až 115 uvádza, že rodu Lieskovských udelil a aj písomne potvrdil kráľovský miestodržiteľ Štefan Rajecký, vtedajší jágerský biskup a hlavný župan dňa 25. marca 1579 v Bratislave obnovu donácie na kuriálny majetok Lieskovských. V tejto dobe sa prestali používať len krstné mená a namiesto priezviska Lieskovský, pretože tento rod bol už značne rozšírený, zaviedli sa nové spresnené mená Špáních, Kozík, Belanský, Hlobík a Pohánka. Mikuláš si po Gašparovi zmenil priezvisko na Miklošich a neskôr po spojení zemianskej rodiny Medňanských s rodinou Lieskovských si zmenil meno na Miklošieh (kniha Nágya str. 480). O rozsahu kuriálneho majetku Lieskova sa nenašla žiadna zmienka, ale pravdepodobne bol rozsiahlejší ako dnes. Nasvedčuje tomu aj poloha lesov ďaleko v horách za Tŕstím až pri Mojtíne.

Rudolf Lieskovský, občan Horného Lieskova navštívil v roku 1909 župný trenčiansky archív a nasledujúce zistenia poslal v liste Andrejovi Kardošovi. Podľa kroniky obce si vtedajší učiteľ a kronikár, Milan Neščák, riaditeľ bývalej školy v obci, naproti tvrdeniu v knihe od Ivana Nágya myslí, že rod Lieskovských existoval už za panovníka Bélu IV. Pravdepodobne vychádzal aj zo spomínaného listu. V liste sa uvádza, že Rudolf Lieskovský sa spolu s riaditeľom trenčianskej stolice Arturom Lieskovským (z vetvy Miklošových) dozvedel o minulosti Lieskova. Archivár mu po dlhšom hladaní ukázal dve staré pečate rodu Lieskovských s erbom. Na týchto pečatiach bol zobrazený cváľajúci jazdec na koni s vytasenou šabľou na ktorej mal napichnutú hlavu nepriateľa s vrkočom alebo chumáčom vlasov. Podľa slov archivára vtedy vrkoče alebo dlhšie vlasy nosili iba Tatári a že erb bol Lieskovskému rodu udelený za zásluhy preukázané za tatárskej pohromy v roku 1241. Tatárske hordy na dolnom Považí sa totiž roztrojili. Jedna časť išla cez západné Slovensko - cez Moravu a Sliezsko, druhá cez Žilinu k poľským hraniciam a tretia časť sa hnala cez Pružinskú dolinu k Rajcu. Tatári pustošili náš kraj a páchali zverstvá na ľuďoch a majetku. Zbúrali napríklad kamenný hrad a aj kostol v susednej obci Podskalie, čo potrdzuje nápis umiestnený v predsieni podskalského kostola. Na základe týchto vyššie uvedených udalostí je pravdepodobné, že už vtedy bol založený rod Lieskovských a bolo mu udelené kuriálne zemianstvo.

Od dávneho založenia rodu existovala len jedna obec, Lieskov. Rozdelenie na Horný a Dolný Lieskov nastalo pravdepodobne okolo roku 1596, keď bol nútený už veľmi početný, ale chudobný rod Lieskovských odpredať alebo prepustiť značné časti svojho kuriálneho majetku, ako napríklad lesy, role, lúky a podobne novovzniknutému feudálovi Martinovy Marcibányimu, ktorý v tej dobe nadobúdal rozsiahle kuriálne majetky v Púchove a okolí. Podľa knihy Nágya na strane 113 až 115 sa pri súpise zemanov v roku 1768 nachádzalo v Hornom Lieskov už 72 mužských potomkov rodu Lieskovských a v roku 1803 až 96 mužských potomkov. V roku 1837 sa uskutočnil posledný súpis zemanov, kde bolo zapísaných 115 mužských potomkov.

Obdivuhodné na rode Lieskovských a jeho vetiev je húževnatosť, plodnosť a životaschopnosť. Podľa písomných správ a zachovalých povestí to boli ľudia podnikaví, výbojní, ale niekedy aj ľahkomyselní. Zúčastnili sa takmer všetkých mocenskopolitických bojov a vojen Uhorska, počnúc Tatármi v roku 1241, potom Turkami od roku 1526 cez poldruha storočia. Zúčastnili sa výpravy proti pohanom do Svätej zeme, kuruckých vojen okolo roku 1706, ktoré sa odohrávali na strednom Slovensku, najmä v okolí Púchova, ďalej udalostí z čias reformácie a protireformácie a tiež revolúcie v 1848 a 1849. Vtedajšie primitívne extenzívne poľnohospodárstvo však nedávalo potrebné existenčné možnosti a časté hladové roky, najmä roky 1845-1846, keď veľký hlad zasiahol celý Liptov, Oravu a severné vtedajšie Trenčiansko, donútili našich predkov opúšťať svoje rodisko, čoho dôkazom sú písomné záznamy o ich pohybe. Celý chotár rodu Lieskovských so všetkými príslušnosťami pozostával len z kuriálnych zemanských pozemkov a budov. Ich vlastníci dane neplatili a nepodliehali žiadnemu feudálovi, ani prácou ani inými povinnosťami. Ak mali poddaných, tak títo im obrábali pôdu za dežmu a platili dane. Iba zeman mal právo voliť do parlamentu poslancov župy a okresu a mal právo zúčastniť sa zhromaždenia zvolaného panovníkom alebo jeho zástupcom. Tento stav trvá až do roku 1848, kedy bolo poddanstvo zrušené a národy Uhorska boli zrovnoprávnené.

Vtedajšie cirkevné pomery v obci

Ohľadom záležitostí cirkevných pomerov našich rodákov k obci Visolaje je v kronike písané nasledujúce vysvetlenie. Naši Hornolieskovania nikdy nepatrili ako cirkevníci do Visolaj, ale po víťazstve reformácie v druhej polovici 17. storočia, ktoré zasiahlo aj Považie a Pružinskú dolinu a teda aj farnosť s kostolom v obci Slopná bola obsadená evanjelíkmi. Prichádzali reformný kazatelia a podarilo sa im získať značnú časť občanov z farnosti pre evanjelické vierovyznanie. Avšak naši občania si náboženské povinnosti ako krsty, sobáže a podobne prevádzali v obci Visolaje, lebo vtedajší feudál Csáky, ktorý vlastnil Visolaje ostal katolíkom, spolu s ním i poddaný a nebránil, aby sa do Visolaj pridružili aj naši občania. Tento stav sa zmenil po protireformácií, kedy ľudia v kraji opúšťali evanjelické náboženstvo a vracali sa k svojmu pôvodnému, katolíckemu náboženstvu. Táto reakcia sa však nezaobišla bez násilností v podobe nútenia ľudí. Kto neposlúchol, lebo boli aj také prípady, toho vyhnali z majetku a aj z obce. Stalo sa tak aj v našej obci, odkiaľ viacerí opustili majetok a nedobrovoľne odišli do Trenčína, Nového mesta nad Váhom, Zvolena a podobne. Ale aj tak sa behom pár desaťročí všetci stali katolíkmi. Toľko sa píše v liste pre Andreja Kardoša od Rudolfa Lieskovského.

Vedenie obce, približne do roku 1963

Prvé písomné zmienky o vedení obce sú od roku 1870. Ako prvý richtár sa uvádza richtár Pohánka. Medzi ďalších významných richtárov patria Jozef Kráľa, za jeho pôsobenia obec vyhrala spor o medze s Horným Moštencom. V roku 1927 preberá vedenie obce Andrej Kardoš. Navrhol vybudovať v obci vodovod a hydranty, avšak jeho návrh nebol prijatý. Tiež nebol prijatý ani jeho návrh na kanalizáciu obecného potoka. V roku 1938 sú voľby do obecných zastupiteľstiev, avšak Kardoš Andrej už nekandidoval aj keď mal veľmi vysoké šance pre zvolenie aj na nasledujúce obdobie. Starostom bol dve funkčné obdobia, čo bolo vtedy 6 rokov. Medzi ďalších významných starostov vtedajších časov patril Stanislav Košút, za jeho pôsobenia 1957-1960 bolo založené JRD. Od roku 1963 bol predsedom Štefan Bodina. Začala sa budovať obchodná jednota, taktiež nádrž na dvore JRD, vybudoval sa aj nový rozhlas.

Ľud a vtedajšia kultúra

Ľud si od nepamäti poriadal rôzne slávnosti. Od roku 1918 sa každoročne oslavovali slávnosti Dňa Slobody v dnoch 28 až 30 októbra. Pravidelne bol pripravovaný program žiakov a aj učiteľov. V rokoch 1920 až 1930 bol založený Čítací spolok, ktorý sa neskôr premenoval na Gazdovskú besedu, a potom na Roľníckú besedu. Prvým predsedom spolku bol Ján Lieskovský. Roľnícka beseda mala 40 členov. V roku 1930 sa obec stáva riadnym členom Matice Slovenskej. V obci bol už dávnejšie založený divadelný krúžok, ktorý tradične na Vianoce vystupoval s divadelnou hrou. Občania Horného Lieskova patrili a patria medzi pracovitých, ale aj zábavných ľudí. V kronike je zaznamenaná nasledujúca pieseň, ktorú si ľud s obľubou spieval:

Kronika obce

Kroniku obce založil 1 januára 1927 Andrej Kardoš a stal sa aj prvým kronikárom. Ďalším kronikárom v poradí bol učiteľ Milan Neščák (do roku 1965), potom Vincent Krivý, ktorý písal kroniku od roku 1978 a dopísal chýbajúce roky od roku 1965. Kroniku písal do roku 1979, potom sa kronike venovala Anna Kolenová, ktorá bola požiadaná o písanie kroniky v roku 1997 vtedajším starostom obce Ladislavom Švecom. Kronika bola však napísana len do roku 1979. Anna Kolenová chýbajúce roky dopísala. Ku koncu životnej púte jej kroniku pomáhala písať vnučka Oľga Gacíková. Anna Kolenová zomrela 01.05.2008. V súčasnosti kroniku píše pani Bc. Jana Melicheríková.

Významné osobnosti a rodáci z Horného Lieskova

Medzi najstaršie mená rodín obce patria Lieskovský, Kudlík, Beliansky, Krajčí, Koštial, Pohánkovci, neskoršie sa prisťahovali Hlobíček, Hlobík, Križan, Baroš, Košút, Počarovský, Špánich, Kardoš, Bodina, Švec, Kačínec, Kopcík, Kozák, Moravčík, Bubeník a Pavlík.

Jozef Baroš, nar. 2 mája 1918 v Hornom Lieskove, zomrel 28 apríla 2002. Stal sa známy vo svete hudby v celoslovenskom meradle. Pochádzal z rodiny roľníka ako siedmy v poradí z desiatich súrodencov. Učil sa v čechách za stolára, kde sa zároveň prejavuje jeho muzikantský talent a začína študovať hru na husle a iné hudobné nástroje. Svoj veľký hudobný talent naplno rozvinul počas základnej vojenskej služby, kde sa počas 4 a pol ročného pôsobenia vo vojenskej dychovej hudbe naučil ovládať ďalšie hudobné nástroje. Od roku 1952 pôsobil v odbornom učilišti Považských strojárni ako vychovávateľ a dirigent dychovej hudby. Odvtedy sa naplno začína venovať hudbe a mladým talentom. Počas 30-tych rokov, ktoré odpracoval ako vychovávateľ dychovej hudby, vychoval približne tisíc mladých muzikantov z celého Slovenka. Bol starostlivý manžel a otec. vychoval 4 dcéry, ktoré taktiež zasväcoval do hudobného umenia. Prakticky celý život zasvätil kultúre a osvete. Spolupracoval s hudobným skladateľom Karolom Pádivým i velikánom dychovej hudby Jindřichom Pravečkom, ktorí boli zároveň jeho učiteľmi počas diaľkových štúdií. Bol členom poradného zboru pri Osvetovom centre v Bratislave. V roku 1982 odchádza do dôchodku, ale hudobne je stále aktívny. Má neoceniteľnú zásluhu na existencií a fungovaní našej dychovej hudby Lieskovanka, veď i tu prakticky vyučil skoro všetkých muzikantov. Húževnatosť a elán ho neopúšťa ani vo vysokom veku, keď ako 80 ročný zakladá mladú dychovú hudbu v našej obci. Väčšina z týchto členov sú v súčasnosti členmi DH Lieskovanka. Čas sa pre kapelníka Jozefa Baroša zastavil 4 dni pred dovŕšením 84 rokov. Na počesť tomuto významnému kapelníkovi v našej obci dychová hudba Lieskovanka každé dva roky pravidelne usporadúva Memoriál Jozefa Baroša, na ktorom vystupujú rôzne dychové hudby prevažne z nášho okolia ale aj z Moravy. Česť jeho pamiatke.

Andrej Kardoš, nar. 17 novmbra 1891 v Hornom Lieskove. V roku 1927 preberá vedenie obce. Starostom bol dve funkčné obdobia, čo bolo vtedy 6 rokov. Založil kroniku obce a bol jej prvým kronikárom. Neskôr sa stáva členom Okresného zastupiteľstva, členom finančnej komisie v Trenčíne, členom Zeměďelskej rady pre Slovensko za okres Ilava. V Bratislave bol členom niektorých správnych rád v roľníckych vzájomných pokladniciach, ako aj predsedom správy Miestneho územného družstva v Hornom Lieskove, ktoré založil v roku 1926. Tiež je zakladateľom Dobrovoľného hasičského zboru v našej obci v roku 1925, ktorého bol aj veliteľom. Tiež pôsobil ako člen okresnej hasičskej jednotky v Ilave a Okresného zastupiteľstva a bol členom finančnej komisie v Trenčíne. Mal veľký zmysel pre zveľaďovanie obce. spolu s Rudolfom Lieskovským sa najviac pričinili o objasnenie počiatkov našej obce a aj rodu Lieskovských.

Rudolf Lieskovský, alias Súľovský, nar. 30 marca 1880 v Hornom Lieskove. V Oščadnici na Kysuciach 22 rokov pôsobil ako obecný notár. Neskôr pôsobil V Budatíne blízko Žiliny. V Decembri 1922 ho ministerstvo vo vyššom verejnom záujme preložilo do Prešova, kde pôsobil ako prednosta 125 zamestnancom, ktorí boli zaradení do 8 oddelení. Časom sa za pomoci svojej usilovnej práce, vytrvalosti a svojej láske k národu stal v Prešove popredným funkcionárom vo všetkých národných, kultúrnych, hospodárskych a stavovských spolkoch a združeniach. Vzhľadom na dôležitosť pôsobenia na východnom Slovensku bol povýšený na notárskeho riaditeľa a po 18-tich rokoch trvajúcej verejnej službe v Prešove odišiel v roku 1941 do výslužby. Keďže ešte mal chuť pracovať, prijal miesto riaditeľa v liehopriemysle a po 9 rokoch na tomto mieste sa utiahol na trvalý odpočinok k svojej milovanej rodine, manželke Márií rodenej Sehosty a svojim dvom ženatým synom Rudolfovi a Tiborovi. Spolu s Andrejom Kardošom sa najviac pričinili o objasnenie počiatkov našej obce a aj rodu Lieskovských.

Milan Neščák, nar. 2 mája 1939 v obci Budmerice, okres Bratislava-vidiek. V roku 1953 začal študoval na pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Trenčíne. Po skončení štúdia pôsobil ako učiteľ a riaditeľ školy v obci Sverepec. Tu sa aj oženil s učiteľkou Helenou Možutíkovou, rod. v Papradne, ktorá tiež vyučovala vo Sverepci. Neskôr prijal miesto riaditeľa školy v Hornom Lieskove, kde spolu s manželkou vyučovali do roku 1963 na dvojtriednej škole s roč. 1 až 4 a stal sa obecným kronikárom našej obce.

Anna Kolenová, nar. 15 apríla 1931 v Hornom Lieskove, zomrela 01.05.2008. Bola nemanželským dieťaťom Alžbety Počarovskej. Navštevovala rímsko-katolícku meštiansku školu u reholných sestričiek v Trenčíne. Neskôr navštevovala školu v Beluši, kde sa po vyučovaní venovala stenografií. Hodiny jej súkromne dával pedagóg František Chovanec. Žila so svojou matkou. V roku 1946 v tehelni Viktora Valáška došlo k požiaru a jej mama utrpela ťažké popáleniny, hlavne dolných končatín. Doba bola vtedy ťažká a po pričinení sa spomínaného požiaru, neostávalo nič iné a štúdium musela prerušiť. Neskôr pracovala v Považských strojárňach na oddelení hutnej konštrukcie ako kreslička. V roku 1952 sa vydala. Popri materskej krátko pracovala ako administratívna pracovníčka na obecnom úrade, potom od roku 1960 v Považských strojárňach až do odchodu na dôchodok, v roku 1989. Anna Kolenová bola významnou kronikárkou našej obce.

Vincent Krivý, nar. 25 januára 1949 v Dolnom Moštenci. Vyštudoval strednú lesnícku školu v Čadci. Následne pracoval u lesnej správy v Považskej Bystrici. Neskôr pracoval v závode KL Gottwalda v Považskej Bystrici. V roku 1973 sa priženil do Horného Lieskova. Zaujímal sa o dejiny obce a práca kronikára bola jeho veľkým koníčkom. Kroniku obce písal od roku 1978 do roku 1979, avšak dopísal chýbajúce roky od roku 1965. Vincent Krivý patril tiež medzi významných kronikárou našej obce.

Juraj Lieskovský podľa archívnych záznamov mesta Prešov bol vysokovzdelý jezuita, ktorý sa stal najskôr profesorom a potom rektorom (dozorcom) všetkých škôl v Prešove. Pochovaný je v krypte pod evanjelickým kostolom, ktorý patril v tom čase jezuitom, ale po zrušení rehole bol pridelený evanjelikom. Jeho hrobka nesie nápis Pater-rector georg Lieskovský, narodený v roku 1707, zomrel 26 apríla 1772.

Ondrej Kudlík, nar. 12 februára 1725 v Hornom Lieskove, zomrel 2 augusta 1785. Bol nitrianskym kanonikom a kaplánom v Trenčíne. Tiež pôsobil ako kňaz v Bánovciach. Pričinil sa a riadil výstavbu kostola v Hornom Lieskove v rokoch 1773 - 1776.

Pavol Švec, nar. 26 januára 1924 v Hornom Lieskove. Bol kapitánom letectva. V roku 1943 narukoval do Leteckej školy v Banskej Bystrici ako pilotný žiak. Počas SNP bojoval na frontách u Červenej Skaly, Kremnice a Handlovej. V roku 1944 utiekol do bývalého Sovietskeho zväzu, kde bol zaradený ako letec do česko-slovenskej leteckej divízie, ktorá bojovala na Ukrajine a cez Poľsko smerom na Berlín. Za bojovú činnosť bol 5 krát vyznamenaný. Lietal na bojových lietadlách JL-2. Bol menovaný rotmajstrom. V roku 1949 absolvoval leteckú akadémiu a bol menovaný za poručíka, neskôr za kapitána. Medzi posledné známe aktivity patrí lietanie na dopravných lietadlách JL-14 v Prahe.

Cyril Počarovský, nar. 14 augusta 1909 v Hornom Lieskove. Vyučil sa za obuvníka a potom pracoval v obuvníckej továrni v Zlíne. Ako 25 ročný sa začal učiť hrať na harmoniku chromatiku od učiteľa Bláhu. Z dokonalil sa u profesora Františka Nejtka v Prahe, ktorý vydával hudobmné školy pre harmoniku. Hranie na harmonike mu išlo výborne a neskôr začal koncertovať v Zlíne a rôznych mestách sólovo po baroch. Svojou hudbou sa preslávil v Prahe, ale aj po celej republike. Z Prahy išiel koncertovať na Slovensko. V Bratislave pôsobil v Československom rozhlase 3 roky. Koncertoval v spomínanej Bratislave, Žiline, Košiciach, ale aj v iných mestách po celom Slovensku. Zložil niektoré skladby pre harmoniku, napríklad Tatranská kvetina - polka, Večer na dedine - harmonikový valčík. Neskôr ho postihlo nešťastie a utrpel zlomeniny na ktoré sa liečil dva roky. Po vyliečení znovu začal hrať avšak už menej a to hlavne z finančných dôvodov.

Jozef Beliansky, nar. 20 júna 1769 v Hornom Lieskov, zomrel 4 januára 1843. Bol profesorom teológie v Budíne, priešporkom v Nitre a biskupským archivátorom v Banskej Bystrici. Pôsobil v Ostrihonskom arcibiskupstve. Od jeho smrti uplynulo 164 rokov, čo bohoslovecké povolanie chlapcov v našej obci neoslovilo. Zmena nastala až v roku 2007, keď bol 23. júna v Nitre vysvetený za kňaza-misionára Božského srdca Ježišovho Pavol Baroš, syn Pavla Baroša pri kaplnke a Emílie Barošovej, rodenej Kostkovej z Pružiny.

Ján Lieskovský, pôsobil v Soli pri Prešove. Podľa archívnych záznamov mesta Prešov kde je aj pochovaný písal mestskej rade ohľadom farského práva.

Emil Lieskovský, nar. 27 marca 1927, študoval na SPŠ strojníckej v Považskej Bystrici, neskôr na Sloveskej vysokej škole technickej, fakulta elektroinžinierstva, kde štúdium v roku 1954 úspešne ukončil a bol promovaný. Pôsobil na krajskej správe spojov v Žiline.